Izraelský historik a filozof Yuval Noah Harari vo svojich knihách (Homo Deus, 21 lekcií pre 21. storočie) sformuloval jednu z najmrazivejších predpovedí našej doby. Berie to s ľahkosťou. Ľudia sú možno len určitým dočasným médiom na prenos inteligencie.
„Najdôležitejšou otázkou 21. storočia môže byť, čo robiť so všetkými tými nadbytočnými ľuďmi.“
Harari netvrdí, že ľudia zmiznú. Tvrdí, že stratia svoju ekonomickú a vojenskú hodnotu. Vládcovia stredoveku alebo Adolf Hitler potrebovali ľudí. Ľudia boli základom. Nielen elitu, potrebovali celú masu. Čím viac, tým lepšie. V budúcnosti môžu byť ľudia len hlasmi, ak pretrvajú demokratické systémy. Drvivá väčšina ľudí bude vojensky aj ekonomicky nepotrebná.
S nástupom umelej inteligencie (AI) a biotechnológií totiž stroje po prvý raz v histórii neohrozujú iba naše fyzické schopnosti (ako pri priemyselnej revolúcii), ale aj tie kognitívne. V súčasnosti oveľa viac než tie fyzické. Ekonomické predpovede hovoria, že zdokonalená AI nahradí až 75 % bielych golierov.
Ak algoritmus dokáže lepšie diagnostikovať rakovinu, riadiť auto, písať kód alebo skladať hudbu, vzniká podľa Harariho obrovská trieda ľudí, ktorí nebudú len nezamestnaní, ale nezamestnateľní.
Táto vízia vyvoláva úzkosť, no nie je jediným možným scenárom. Ako sa k tomuto problému stavajú dáta a ďalší svetoví myslitelia?
Obsah článku
Čo hovoria aktuálne dáta?
Pohľad na tvrdé dáta ukazuje, že transformácia trhu práce už prebieha, apokalypsa sa však zatiaľ nekoná. Dáta poukazujú skôr na masívny presun než na absolútny koniec práce:
- Goldman Sachs (2023): Správa banky odhaduje, že generatívna umelá inteligencia by mohla automatizovať až 300 miliónov pracovných miest na plný úväzok na celom svete. Zároveň však dodáva, že to historicky vedie k vytvoreniu úplne nových profesií a k obrovskému skoku v produktivite.
- Svetové ekonomické fórum (WEF, Future of Jobs Report 2023): Očakáva, že do roku 2027 zanikne 83 miliónov pracovných miest, no 69 miliónov nových vznikne. To je čistá strata 14 miliónov pracovných miest.
- Meniaci sa dopyt: Podľa WEF dramaticky rastie dopyt po špecialistoch na AI, dátových analytikoch, ale aj po profesiách, ktoré si vyžadujú empatiu a medziľudský kontakt (starostlivosť o seniorov, psychológia, vzdelávanie), kde je strojová náhrada najťažšia.
Z trochu iného uhla
Harariho vízia je varovaním, no mnohí ekonómovia, sociológovia a filozofi ponúkajú odlišné, často optimistickejšie či radikálnejšie pohľady.
1. Koniec driny a Utópia pre realistov (Rutger Bregman)
Holandský historik Rutger Bregman vidí v automatizácii obrovskú príležitosť. Ak stroje urobia väčšinu práce, prečo by sme to mali brať ako hrozbu?
V knihe Utópia pre realistov navrhuje zavedenie nepodmieneného základného príjmu (UBI). Bregman tvrdí, že problémom nie je to, že by ľudia boli „nadbytoční“, ale to, že naša spoločnosť podmieňuje právo na dôstojný život platenou prácou. Ak by bol základný príjem zaručený, ľudia by mohli svoj čas venovať umeniu, inováciám, komunite alebo výchove detí, teda činnostiam, ktoré dnes trh často finančne neohodnocuje.
2. Klam „kusu práce“ (David Autor a Erik Brynjolfsson)
Ekonómovia z MIT varujú pred tzv. klamom pevného množstva práce (Lump of labor fallacy). Harari podľa nich trochu zabúda, že ekonomika nie je koláč, ktorý sa zje a nezostane nič.
- David Autor poukazuje na to, že technológie síce ničia úlohy, ale málokedy celé povolania. Ľudia sa stanú manažérmi strojov. AI nebude lekárov nahrádzať, ale lekári s AI nahradia lekárov bez AI.
- Erik Brynjolfsson zdôrazňuje, že ľudské túžby sú nekonečné. Len čo stroje uspokoja naše základné potreby lacnejšie, objavíme nové služby a produkty, ktoré dnes ani nevieme pomenovať (rovnako ako si poľnohospodár v 19. storočí nedokázal predstaviť povolanie „správca sociálnych sietí“).
3. Fenomén „Bullshit Jobs“ (David Graeber)
Zosnulý americký antropológ David Graeber prišiel s radikálnou myšlienkou: veľká časť dnešných pracovných miest je už teraz „na nič“. Vo svojej knihe Bullshit Jobs (Práca na hovno) tvrdí, že milióny ľudí (v administratíve, korporátnom práve, telemarketingu) už dnes potajomky cítia, že keby ich práca zmizla, svet by to vôbec nespoznal.
Graeberov pohľad mení Harariho otázku: Možno sa nemáme desiť toho, že prídeme o prácu. Možno je skutočnou výzvou nájsť zmysel života inde než v nezmyselnej práci vytvorenej len preto, aby sme boli zamestnaní.
4. Vzostup opatrovateľskej ekonomiky (Kai-Fu Lee)
Bývalý šéf Google China a expert na AI Kai-Fu Lee vo svojej knihe AI Superpowers súhlasí, že AI prevezme rutinné kognitívne úlohy. Budúcnosť ľudstva však vidí v empatii a láske. Zatiaľ čo AI dokáže analyzovať dáta, nedokáže držať pacienta za ruku a dať mu nádej. Domnieva sa, že by sme mali masívne presunúť finančné prostriedky do opatrovateľských profesií, vzdelávania a zdravotníctva.
Kríza zamestnanosti, alebo kríza zmyslu?
Harariho otázka „čo s nadbytočnými ľuďmi“ vychádza z paradigmy 20. storočia, ktorá hovorí: Hodnota človeka = jeho ekonomická produktivita.
Ak stroje prevezmú produktivitu, musíme ako spoločnosť prehodnotiť túto rovnicu. Nie je to nutne príbeh o dystopii, v ktorej masy ľudí hladujú na okraji spoločnosti (hoci rozdelenie bohatstva bude kľúčovým politickým problémom). Môže to byť príbeh o tom, ako sa ľudstvo konečne oslobodí od nutnosti pracovať pre prežitie a začne sa pýtať, aký je skutočný zmysel ľudskej existencie. Otázka pre 21. storočie možno neznie „Čo budeme robiť so zbytočnými ľuďmi?“, ale skôr „Kým chceme byť, keď už nemusíme len pracovať?“
