Podceňovanie vs. preceňovanie, prečo sú obe alternatívy škodlivé?

4,8K

Podceňovanie (sa) aj preceňovanie (sa) patria zhodne do skupiny tzv. kognitívnych skreslení. O čo ide? Je to jednoduché: ide o chybný myšlienkový proces, pri ktorom jedinec určité stanovisko buď predpokladá, alebo naopak odmieta, pričom výsledkom je chybné pozorovanie (zjednodušene predsudok, omyl, stereotypné myslenie). Takto problematiku vnímania seba samých interpretujú skúsení psychológovia. Osobnostní kouči vysvetľujú teóriu zrozumiteľnejšie:

Človek ako najvyšší predstaviteľ biologickej schémy má sklony vidieť sa v lepšom (menej často v horšom) svetle. Rád sa nafukuje, zveličuje svoje schopnosti, predstavuje si svoju nenahraditeľnosť, a čo je najzaujímavejšie, sám tomu aj verí.

🎓 Zaujímavosť: Nevedomosť je podstatou kognitívneho skreslenia. Človek si ho neuvedomuje, t. j. nedopúšťa sa ho vedome. Ak by to robil, nešlo by už o obyčajný myšlienkový chaos, ale o vedomý podvod a manipuláciu okolím. Ak na sebe pozorujete vedomú zmenu správania, začnite s rozvíjaním pozitívnych povahových vlastností!

Chybné vnímanie vlastnej osoby a svojich schopností predstavuje závažný problém nielen v profesijnom živote. Narobiť si problémy môžete rovnako aj v rovine osobných vzťahov. Ako tieto myšlienkové bludy rozpoznať? Čo o nich hovoria psychiatri? A prečo sú obe alternatívy škodlivé? Vydržte čítať ďalej a dozviete sa všetko!

💡 Tip: Zabúdate v dnešnej ťažkej dobe na základy spokojného života? Inšpirujte sa v našom článku a dozviete sa, ako byť šťastný.

Podceňovanie vs. preceňovanie vlastných síl, čo je ich podstatou?

Na úvod pár rečníckych otázok, ktoré nie sú celkom rečnícke, pretože na ne existuje fundovaná odpoveď. Z prvého súdka:

• Prečo neochvejne veríme vlastnému (hoci chybnému) úsudku?
• Prečo považujeme vlastné riešenie problémov za jediné správne (hoci nie je)?
• Prečo si myslíme, že sme nadmieru schopní (aj keď nie sme)?

Z druhého súdka:

• Prečo sa (neopodstatnene) uchyľujeme k zosmiešňovaniu vlastných síl?
• Z akého dôvodu si neveríme, aj keď na to nemáme žiadny dôvod?
• Prečo si napriek svojej inteligencii nahovárame, že nie sme dosť dobrí?

Odpoveďou na všetky vyššie uvedené otázky (áno, úplne na všetky!) je, že podliehame Dunningovmu-Krugerovmu efektu. Ten hovorí:

Nedostatočne kompetentní a schopní ľudia trpia tzv. iluzórnou nadradenosťou (teda sklonmi svoje sily preceňovať, zveličovať a nadhodnocovať). Sebadôvera je ich doménou. Hoci títo ľudia podávajú slabé výkony, robia polovičaté rozhodnutia a chybné závery, nebráni im to v presvedčení, že sú tí najlepší. Naopak, ľudia s vysokou inteligenciou a skvelými kompetenciami podliehajú tzv. iluzórnej menejcennosti (teda sklonom nielen znevažovať vlastné schopnosti, ale navyše aj vyzdvihovať umenie ostatných).

V prvom prípade ide o PRECEŇOVANIE VLASTNÝCH SÍL.

V druhom prípade ide o PRECEŇOVANIE SÍL OSTATNÝCH a PODCEŇOVANIE VLASTNÝCH.

🎓 Zaujímavosť: Viete, že za zaťatým preceňovaním vlastnej osoby môže stáť aj blížiaci sa syndróm vyhorenia?

Tieto myšlienkové pochody sú natoľko fascinujúce, že si zaslúžia podrobné preskúmanie. Sľubujem, že na konci každej kapitoly sa dozviete niečo úžasné!

Preceňovanie seba samého alebo Ľudia, ktorí nevedia, že nevedia

Fenoménom kognitívneho skreslenia sa zaoberali už starogrécki mysliteľia, evoluční biológovia či matematici. Pozrite si nasledujúce citáty o preceňovaní (respektíve podceňovaní) sa. Určite ste ich už niekde počuli, však?

1. Viem, že nič neviem. (Sokrates)
2. Skutočné poznanie je poznať rozsah vlastnej nevedomosti. (Konfucius)
3. Ignorancia častejšie ako inteligencia plodí sebavedomie. (Charles Darwin)
4. Problémom súčasného sveta je, že hlupáci sú si skalopevne istí, zatiaľ čo inteligentní ľudia sú plní pochybností. (Bertrand Russell)

Skutočnými expertmi v odbore sociálnej psychológie však sú americkí psychológovia Justin Kruger a David Dunning, ktorí v roku 1999 predložili onú fenomenálnu teorému o kognitívnom skreslení. Vyjadrili sa jednomyseľne k preceňovaniu aj podceňovaniu, v tejto kapitole však rozviňme prvé menované.

„Citrónový“ zlodejček McArthur Wheeler a začiatok prelomovej teórie, ktorá sa napokon potvrdila

Celé to začalo veľmi kuriózne: Dunning si v ranných novinách prečítal o pokuse istého McArthura Wheelera vylúpiť za bieleho dňa (!) a bez akéhokoľvek maskovania tváre (!!) banku v Pittsburghu. Keď ho polícia v rekordnom čase podľa kamerových záznamov dolapila, úplne šokovane sa bránil slovami:

„Veď som si natrel tvár citrónovou šťavou!“

Davida Dunninga správanie nevydareného zlodejčeka zaujalo. Muž bol zjavne úplne vyvedený z miery tým, že ho dolapili, a skalopevne veril tomu, že natretie tváre (aj očí!) citrónovou šťavou ho urobí neviditeľným a kamery ho nezachytia.

To Davida Dunninga priviedlo k prvotnej hypotéze: Ak je niekto taký hlúpy, že verí ‚zahmlievacím‘ účinkom citrónovej šťavy pri vykrádaní banky, musí ho jeho vlastná hlúposť chrániť pred tým, aby si ju uvedomil.

Spojil sily s priateľom z univerzity Justinom Krugerom a spoločne postulovali 4 jednoduché hypotézy:

1. Nekompetentní a neschopní jedinci majú sklony výrazne preceňovať svoje schopnosti.
2. Pre nedostatok kognitívnych schopností nevedia títo ľudia rozpoznať schopnosti iných ľudí.
3. Vôbec si neuvedomujú vlastnú nekompetentnosť.
4. Hneď ako u subjektov dôjde k zvýšeniu kompetencie a zlepšeniu schopností, sú schopní určiť svoje predchádzajúce nedostatky.

Svoje hypotézy dlhodobo testovali na skupine univerzitných študentov, ktorí opakovane vypĺňali dotazníky, v ktorých sa overovali ich vedomosti z rôznych oblastí (logika, gramatika, humor). Výsledky psychológovia zapísali do grafu, pričom študentov rozdelili do štyroch kvartilov podľa toho, ako sa im v skúške darilo, a tiež podľa toho, ako na výsledky reagovali. Za zmienku stoja oba extrémy, teda najnižší a najvyšší kvartil.

(Ne)prekvapivé výsledky testov pomohli americkým objaviteľom predstaviť úplne nový psychologický jav

• Najnižší kvartil

Študenti z tejto skupiny neboli ani po oboznámení sa s výsledkami svojimi aj ostatných schopní objektívne posúdiť vlastnú kompetenciu, nieto ešte schopnosti druhých. Neustále tvrdo presadzovali „neotrasiteľnosť“ vlastných odpovedí, tvárou v tvár správnemu riešeniu radšej zvaľovali vinu na „nejednoznačnosť otázok“, prípadne „neobjektívnosť komisie“. Hodnotenie vlastnej osoby nezmenili ani po oznámení správnych odpovedí, zostali teda úplne odtrhnutí od reality.

• Najvyšší kvartil

Študenti z najvyššieho kvartilu vopred považovali výsledky svojich rovesníkov za lepšie, hoci ešte ani nepoznali správne odpovede. Po oboznámení sa s nimi primerane pozmenili svoje názory, upravili ich v súlade s realitou a boli ochotní nazerať na seba v lepšom svetle. Nikdy však nikoho neodsudzovali, nevystatovali sa vlastným úspechom a stále sa správali veľmi skromne.

💡 Tip: Chcete nahliadnuť do sveta úspešných? Prečítajte si článok o ich koníčkoch a poučte sa!

V závere štúdie boli Dunning s Krugerom schopní potvrdiť nasledujúce:

• Neschopní často preceňujú svoje schopnosti.
• Neschopní po konfrontácii s realitou nie sú schopní pozmeniť svoje tvrdenia.
• Neschopní nemajú dostatok kognitívnych funkcií, aby rozpoznali kompetenciu ostatných.
• Jedinou možnosťou, ako DK efekt prekonať, je zvýšiť svoje kompetencie vzdelávaním a tréningom.

Laicky povedané, pri preceňovaní svojich síl platí, že je doménou ľudí, ktorí nevedia, že nevedia. Nejde o vedomé správanie, títo ľudia majú skutočne natoľko slabé myslenie, že si neuvedomujú svoju nekompetentnosť a úplne vážne vyzdvihujú svoje „skvelé“ vlastnosti.

Podceňovanie seba samého alebo Ľudia, ktorí sú pripravení uznať, že ostatní sú lepší

O osobách zvyknutých mierne podceňovať svoje schopnosti môžeme hovoriť ako „o ľuďoch, ktorí spoznajú, keď nevedia, zato nespoznajú, keď vedia“.

Citáty o preceňovaní sme už spomenuli, teraz pár múdrostí o podceňovaní vlastných síl:

1. Často sa podceňujeme a neuvedomujeme si, že naše vedomosti a práca môžu niekomu skutočne pomôcť žiť lepší život. (Petr Havránek)
2. Nepodceňuj sa tým, že sa budeš porovnávať s ostatnými. Práve odlišnosti nás robia jedinečnými a krásnymi. (neznámy autor)
3. Lichotením sa spravidla vyjadruje podceňovanie. (Charles Dickens)
4. Keď podceňujete to, čo robíte, ľudia budú podceňovať to, kým ste. (Oprah Winfrey)

Dunning s Krugerom vo svojej štúdii „Unskilled and Unaware of It: How Difficulties of Recognizing One’s Own Incompetence Lead to Inflated Self-assessments“ opísali typické vlastnosti tých najkompetentnejších:

• Vysoko schopní jedinci o sebe častejšie pochybujú.
• Vzdelanosť a inteligencia idú ruka v ruke s pocitmi menejcennosti a domnienkou, že ste na nič.
• Kompetentné osoby majú tendenciu preceňovať ostatných (na úkor seba).
• Ich kognícia im umožňuje kriticky nazerať na skutočnosti a podľa nich upraviť svoje prvotné tvrdenia.
• Nesetrvávajú v nezmyselnom blude, a ak sú presvedčení napr. o správnosti svojich tvrdení, nerobí im problém tento fakt prijať.

💡 Tip: Ste kompetentní? Prestaňte sa neustále podceňovať! Prečítajte si článok o prínosnom sebahodnotení a sebakritiku dajte bokom!

Zásadný záver Dunningovho-Krugerovho výskumu je takýto:

Stupeň „odbornosti“ (t. j. vzdelanosti, inteligencie, dôvtipu) v danej oblasti zodpovedá schopnosti objektívne hodnotiť seba aj druhých.

Jednoducho: ak sa má jedinec oslobodiť od pocitov nadradenosti a prestať sa neopodstatnene preceňovať (t. j. ak chce prekonať Dunningov-Krugerov jav), musí dôsledne rozvíjať svoje zručnosti tréningom a vzdelávaním sa.

Podceňovanie vs. preceňovanie, prečo sú obe alternatívy škodlivé?

Kognitívne skreslenie patrí medzi zásadné chyby v myšlienkových procesoch, pričom v jeho dôsledku vznikajú chybné závery a mylné predstavy nielen o iných ľuďoch, ale predovšetkým o sebe samom.

Podľa stanoviska renomovaných psychológov je predovšetkým preceňovanie vlastných síl problémom, na ktorého riešenie je potrebných veľa sebareflexie, sebadôvery a túžby ho vyriešiť. Psychológovia z Michiganskej univerzity hovoria:

Nie je ľahké priznať si, že zveličujeme svoje schopnosti. Mnohí to nikdy nedokážu, pretože im chýba potrebná miera uvedomenia. Ľudia, ktorí nevedia, nevedia, že nevedia. Naopak trpia ilúziou, že vedia: všetko, najlepšie, najviac, najdokonalejšie. A chyba? Tú robia iba iní, oni nie!

💡 Tip: Chcete sa od DK javu oslobodiť? Môžete začať čerpaním energie z kvalitných motivačných filmov!

Dunning s Krugerom potvrdili spočiatku šokujúcu tézu: Naši študenti z najnižšieho kvartilu dosiahli v odpovediach na odborné otázky väčšinou úspešnosť len asi 12 %. Tesne predtým, ako sa dozvedeli výsledky, odhadovali svoju úspešnosť zhruba na 60 až 70 %. Pritom bolo zjavné, že sú o tomto odhade skutočne vážne presvedčení. Svoje stanovisko však nezmenili ani po odhalení správnych výsledkov! Stále trvali na tom, že ich úspešnosť je vysoká, a nedokázali prijať realitu.

Hlavný problém? Skreslené vnímanie seba samých!

O celej problematike vznikol v našich končinách skvelý článok pánov Petra Dombeka a Petra Ludwiga výstižne nazvaný Mentálny mor: Vlastná neobjektivita (Mentální mor: Vlastní neobjektivita). V tomto texte (podobne ako v mnohých iných) sa podrobne rozoberá predovšetkým fenomén preceňovania sa, pretože práve to je podľa psychológov oveľa závažnejšie ako podceňovanie vlastných síl.

Páni v dokonale inšpiratívnom článku poukázali na celý rad charakteristík ľudí, „ktorých myslenie je zatemňované absolútnou vierou v správnosť vlastných názorov“. Potvrdzujú, že:

• Hlúposť bráni týmto jedincom uvedomiť si, že sú hlúpi.
• Hlupáci sú skalopevne presvedčení o svojej inteligencii, pričom nie sú schopní viesť zmysluplný rozhovor.
• Hlúpe subjekty (v štúdii označované pojmom nekompetentné) nie sú schopné rozpoznať, že je niekto lepší ako ony.
• Proti Dunningovmu-Krugerovmu javu sa dá bojovať jedine zvýšením svojej kompetentnosti (t. j. sústavným vzdelávaním sa).

Opak preceňovania, teda podceňovanie vlastných síl, tiež nie je dobrý (najmä pre subjekt), ale menej „ohrozuje“ okolie. Podceňovanie sa všeobecne prijíma nevľúdne najmä z hľadiska „premárnených príležitostí“ či „nevyužitého talentu“.

Psychológovia vysvetľujú fenomén podceňovania (sa) pragmaticky. Hovoria, že:

1. Čím viac toho človek vie, tým viac si uvedomuje, koľko toho vlastne nevie.
2. Hĺbkovým štúdiom konkrétnej problematiky si jedinec čoraz viac uvedomuje, koľko z nej je ešte nepreskúmané a koľko mu toho zostáva na pochopenie.

Teda: čím viac toho vie, tým viac je v depresii, pretože má predstavu o tom, koľko toho ešte nepozná. Stres potom vyvoláva ďalšie tendencie podceňovať sa.

Ako proti Dunningovmu-Krugerovmu efektu bojovať?

Na záver si prečítajte zoznam nasledujúcich otázok:

• Stretli ste sa s niekým, kto rozprával naozaj trápne vtipy a ešte sa im aj sám smial?
• Boli ste niekedy svedkami tradičnej krčmovej debaty „o politike“?
• Krútili ste neveriacky hlavou nad konkrétnymi internetovými diskusiami, kde sa to len hemžilo samými „odborníkmi“?
• Počuli ste pacientky v čakárni u lekára „odborne“ debatovať o chorobách a navzájom si „rozdávať“ zaručené diagnózy?

Áno? Potom teda viete, čo majú „účastníci“ týchto udalostí spoločné: je to úplná nemožnosť vyvrátiť ich „pravdy“ logickými (a vedecky potvrdenými) argumentmi. Oni to predsa vedia najlepšie. Nikde nerobia chybu. A majú právo poučovať ostatných.

Ako sa tomu brániť? A dá sa vôbec bojovať proti týmto „neotrasiteľným pravdám“? Hneď by sa dala spomenúť Dunningova-Krugerova schéma, keď „hlupáka len ťažko presvedčíte o nesprávnosti jeho úsudkov“. On totiž bude zúrivo bojovať „za svoju pravdu“. Naozaj zúrivo. A nepovolí! Zatiaľ čo kompetentný jedinec po chvíli ustúpi, hlupák bude dorážať ďalej.

Zaujímavosť: Niektorí vedci si myslia, že preceňovanie seba samých nie je spôsobené chybou v kognícii, ale iracionálnym optimizmom vo vlastné sily. Schopní ľudia naopak odhadujú svoje vedomosti veľmi dobre, pretože si uvedomujú vlastné limity. Ich nedostatkom je odhadovanie výkonu ostatných, ktorý preceňujú. Myslia si totiž, že ak je úloha jednoduchá pre nich, bude ľahká aj pre ostatných.

Čo z uvedeného vyplýva? Jedna zásadná vec celkom určite: pre nekompetentného jedinca je situácia dosť zložitá. Nielenže nevie, že je nekompetentný, ale vďaka tomu, že je nekompetentný, je odsúdený zostať taký aj naďalej, pretože si nedokáže svoje obmedzené schopnosti pripustiť. Nejaké riešenia však predsa len existujú:

1. Nemajte názor na niečo, o čom toho viete žalostne málo.
2. Nedogmatizujte!
3. Buďte otvorení radám a spätnej väzbe.
4. Vzdelávajte sa (celý život).
5. Neobklopujte sa spoločnosťou ľudí, ktorí nehovoria o ničom inom ako o svojich superlatívoch.
6. Myslite pozitívne!
7. Upokojte sa a zmýšľajte o sebe kriticky (ale nie prehnane).

💡 Tip: Ak chcete s prekonávaním DK efektu začať hneď, prečítajte si knihu o sebarozvoji!

Otázka na záver: Viete, akú múdrosť vyslovil Forrest Gump okrem tej o bonboniére? Zamyslite sa, prípadne si film pozrite ešte raz, a týmto skvelým mottom sa riaďte!